A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Pre súčasnú dobu je aspoň vo vyspelých krajinách charakteristické, že ľudia dychtia po tichu, ale žiadne nenachádzajú. Lomoz premávky, ustavičné pípanie telefónov, digitálne nápisy v autobusoch a vo vlakoch, televízory, čo revú ešte aj v prázdnych kanceláriách, to všetko tvorí nekonečnú záplavu rušivých podnetov. Ľudstvo sa vyčerpáva hlukom a túžbami po jeho opaku či už v divočine, na šírom oceáne, alebo na nejakom duchovnom cvičení určenom na upokojenie a koncentráciu. Profesor histórie Alain Corbin píše zo svojho útočiska na Sorbone a nórsky bádateľ Erling Kagge pri písaní čerpá zo svojich spomienok na pustatiny Antarktídy, kam sa obaja pokúsili utiecť. Corbin pritom v knihe A History of Silence (Dejiny ticha) poukazuje na to, že už pravdepodobne nie je toľko hluku ako v minulosti. Pred objavením pneumatík ulice miest zapĺňalo ohlušujúce kovové zvonenie kolies a podkov o kameň. Pred objavením voliteľného odhlučnenia mobilných telefónov sa po vlakoch a autobusoch šírili telefonické rozhovory. Tak ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých rýb, ani predavači novín nenechávali svoj tovar ticho ležať na kope, ale propagovali ho najhlasnejšie, ako vedeli. Divadlo a opera boli zmesou výkrikov a okrikovania. Ešte aj roľníci na vidieku si spievali pri práci. Dnes si nespievajú. Na hluk, ktorý zaberá miesto, na ktoré by mohlo preniknúť ticho, sa ľudia sťažovali aj v minulých storočiach, ale zmenilo sa množstvo rušivých podnetov. Vzniká ďalší paradox, lebo sa ukazuje, že ak aj ticho prenikne na náhle uvoľnené miesto - v hĺbke borovicového lesa, na holej púšti, ľudia ho vnímajú so znepokojením namiesto toho, aby ho vítali. Začne ich prepadávať strach; sluch sa nechá upútať hocičím, či už syčaním ohňa alebo hlasmi vtákov alebo šuchotom lístia, všetkým, čo ho uchráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia chcú ticho, ale nie až tak veľmi. |