A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Jednou z veľkých tém dnešnej doby, aspoň teda vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu – po tichu, ktoré nikde nenachádzajú. Donekonečna nás otravuje a rozptyľuje hukot dopravy, neustále pípanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch či televízory vrieskajúce hoci aj v prázdnych kanceláriách. Ľudstvo samo seba vyčerpáva hlukom a túži po jeho protiklade, hľadajúc ho vo voľnej prírode, na šírom oceáne alebo v nejakom útočisku zasvätenom pokoju a sústredeniu sa. Alain Corbin, profesor histórie, píše zo svojho útočiska v Sorbonne a Erling Kagge, nórsky prieskumník, spomína na široké pláne Antarktídy, kam sa obaja snažili uniknúť. Pán Corbin vo svojej knihe História ticha poukazuje na to, že napriek všetkému svet pravdepodobne nie je hlučnejším miestom ako kedysi. Pred tým, ako sa objavili pneumatiky, sa ulice miest ozývali ohlušujúcim cvengotom okovaných kolies a konských podkov o kamennú dlažbu. Pred tým, ako sa ľudia dobrovoľne zaizolovali na svojich mobilných telefónoch, sa kabínami autobusov a vlakov rozliehali rozhovory. Predajcovia novín nenechávali svoj tovar bez slova len tak ležať na hromade, ale na plné hrdlo ho ohlasovali potenciálnym zákazníkom. Nezaostávali za nimi ani predajcovia čerešní, fialiek či čerstvých makrel. Návštevníci divadla a opery zvykli chaoticky dávať najavo svoj súhlas i nesúhlas. Dokonca aj na vidieku si sedliaci pri hrdlačení spievali. Teraz už nespievajú. Čo sa zmenilo, nie je vlastne ani hladina hluku, tá bola predmetom sťažností aj v minulých storočiach; zmenila sa miera pôsobenia rušivých vplyvov, ktoré zapĺňajú priestor vyhradený tichu. Tu sa vynára ďalší paradox, pretože keď priestor – v hlbinách borovicového lesa, v nahej púšti, v náhle osirelej izbe –vyplní ticho, často sa nám to javí ako čosi rušivé, nie ako vítaná zmena. Zmocní sa nás desivý pocit a sluch sa nám inštinktívne upriami na čokoľvek – syčanie plameňov, vtáčie volanie, šušťanie listov – čo ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia túžia po tichu, ale táto túžba má svoje medze. |