We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Sme zvyknutí na pôvab Londýna SE26: Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubárom. Ale keď podpätky Anousky Hempelovej dorazilili na popraskaný cement parkovacieho miesta pred mojim bytom, bolo ťažké nemyslieť na tie fotografie kráľovskej rodiny navštevujúcej rozbombardované rodiny počas druhej svetovej vojny v Picture Post. Jej poslanie v mojej skromnej predmestskej oblasti je však viac než prejavovať sympatie. Hempelová — žena, ktorá vymyslela boutikový hotel pred tým, ako splodila tento vlastný názov — prišla, aby mi poskytla informácie, pre ktoré, súdiac podľa celostránkových ilustrovaných článkoch v interiérových časopisoch a znervózňujúcich aktualizáciach na on-line fórach DIY, polovica z vlastníkov nehnuteľnosti v západnom svete sa zdá zúfalá: ako dodať obyčajnému domu vzhľad a pocit päťhviezdičkového hotelového apartmánu z cenou £ 750 za noc. Pre Hempelise, v tomto prípade, skromne prestavaný byt vytvorený z prostrednej časti trojposchodového viktoriánskeho poldomu. "Dalo by sa to urobiť," hovorí, vrhajúc pohľad na moju kuchyňu. "Každý by to mohol urobiť. Neexistuje žiadny dôvod prečo by nemohol. Ale musí byť náväznosť medzi miestnosťami. Určitá myšlienka musí byť dotiahnutá do konca." Pozerá sa zasnene cez požiarne schodisko. "A samozrejme vy by ste si kúpili vedľajší dom." To bol vtip. Uvažujem. Stojí to za pauzu, hoci len preto, aby sa uvážila neobvyklosť tohto impulzu. Hotelová izba je priestor postihnutý stratou pamäti(/amnéziou.) Trápili by sme sa, keby niesol akékoľvek známky predošlého obyvateľa, najmä ak mnohí z nás idú do hotelov preto aby tam robili veci, ktoré by nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba je vyčistená tak dôkladne, ako keby sa práve mŕtvola vytiahla z postele. (V niektorých prípadoch, sa tak skutočne stalo.) Domáci interiér stelesňuje opačnú myšlienku: je to archív(/úložisko) spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by tam mal byť na fotografiách na krbovej rímse, v obrazoch na stenách, a knihách na policiach. Ak by boli hotelové izby ľudmi, usmievali by sa ako pacienti po lobotómii alebo vierohodní psychopati.
|