ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry #14345


Source text in English

Translation #14345

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
Lesk a štýl nie sú v Londýnskej časti SE26 žiadna novinka: nad zubnou ambulanciou tu už bývali Kelly Brook či Jason Statham. No keď podpätky Anousky Hempel zaškrípu o popraskaný betón parkoviska pred mojím bytom, je ťažké nevybaviť si staré fotografie královskej rodiny v časopise Picture Post, ako navštevujú rodiny zasiahnuté bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v mojom skromnom kúsku predmestia je však o niečom viac než len o vyjadrení spoluúčasti. Hempel — žena, ktorá prišla s konceptom butikových hotelov dávno predtým, než dostali takúto nálepku – mi prináša informácie, po ktorých, súdiac podľa dvojstránok interiérových dizajn časopisov a nedočkavých príspevkov na "Urob si sám" online fórach, zúfalo baží snáď polovica vlastníkov bytov na Západe: ako dať obyčajnej domácnosti vzhľad a atmosféru luxusného apartmánu v päťhviezdičkovom hoteli za 750 libier na noc. V tomto prípade ako zhempelizovať skromný byt pretvorený z prostrednej časti trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Zvládli by ste to," vraví, zatiaľ čo si prezerá moju kuchyňu. "Každý by to zvládol. Určite, nevidím dôvod prečo by to nešlo. No medzi miestnosťami musí byť kontinuita. Celok sa musí riadiť jedinou myšlienkou." Potom sa zamyslene zahľadí na požiarny východ. "A samozrejme by ste museli kúpiť susedný dom." To mal byť vtip. Dúfam.

...

Stojí však za to zastaviť sa na chvíľu nad zvláštnosťou tohto impulzu. Hotelová izba akoby trpela amnéziou. Cítili by sme sa nepríjemne, keby v nej boli stopy po predchádzajúcom hosťovi, obzvlášť preto, že väčšina z nás chodí do hotelov robiť veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že bude izba vyčistená dôkladnejšie ako keby z postele len pred chvíľou vytiahli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch to tak aj skutočne je.)) Interiér domácnosti stelesňuje presne opačnú myšlienku: je pokladnicou spomienok. O príbehu jeho obyvateľov by mal vypovedať všetkým, čo sa v ňom nachádza: fotografiami na rímse nad kozubom, obrázkami na stene, knihami na policiach. Keby boli hotelové izby ľudmi, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo vierohodní psychopati.


Discuss this entry